Rodinný výlet 2009

Tradičný rodinný výlet sa aj tento rok uskutočnil v prvú augustovú sobotu. 1. augusta 2009 presne o siedmej ráno opäť zazneli tóny piesne v podaní Necpalanky, tentoraz však nie na Poľnej ulici, ale priamo pred rajčuľou, pretože 65 miestny autobus potrebuje svoj priestor. Každý účastník dostal mašličku s číslom, našiel si v autobuse svoj "flek" a vyrazili sme smerom na Liptov.

Peťo nás hneď v úvode privítal, zvlášť nových "prvákov" (tých, ktorí sú na výlete po prvýkrát - medziiným aj tohtoročného richtára Paľka Mokrého), Peťov bedrový kĺb a rovnako spomenul aj tretie výročie Kamilkových nových zubov. Aby všetci videli, koľko je to 18 rokov naživo, vyzval Martinku Humajovú, ktorá je každý rok zhmotneným dôkazom tohto veku.
Významným hosťom výletu bola pozorovateľka z Európskej únie, pani Pekárová - Beňová.



Milan hneď od rána začal s ničením jediného nepriateľa v autobuse a Peťo vzápätí určil štyri súťažné družstvá a zadal im prvé interiérové úlohy. Silvia a Veronika aktívne spolupracovali s rekvizitami i zapisovaním na digitálny displej.



Prvá prestávka bola za Martinom v Trusalovej, kde sa okrem občerstvenia konal akt prijímania nových členov do FANKLUBU Necpalanky. Ich úlohami bolo akceptovať stanovy FANKLUBU a zvládnuť hudobné minimum - akokoľvek - akusticky, graficky či mimicky stvárniť pesničku Kohútik jarabý. Tak sme boli svedkami zborového či sólového spevu, nedali sa zahanbiť ani výtvarníci. Tak nám vo FANKLUBE pribudlo 15 nových členov. Peťko si zatiaľ prezrel Kroniku FANKLUBU, i kresby, ktoré mu jeho členovia nakreslili po jeho úraze na bicykli.



Nové tričká si obstarali aj chlapci z Necpalanky a ako správni muzikanti, aj oni zaspievali Kohútika - síce neskutočne falošne, ale zo srdca.



Potom už Peťo všetkých zvolal do autobusu, kde sme cestou na Liptov pokračovali súťažou o najváčšiu šnicľu. Aby bola súťaž regulérna, prišlo na rad presné premeriavanie.



Autobus medzitým ukrajoval ďalšie kilometre smerom do Liptovského Mikuláša, kde sme si v rámci voľného času individuálne prezreli zrekonštruované centrum, občerstvili sa, či ochutnali miestnu zmrzlinu.



V novom "kvádre" sa ukázali aj členovia zakladajúceho výboru Fanklubu Necpalanky a môžeme povedať,
že oranžová farba je tiež veľmi slušivá.



Veľmi zaujímavým spestrením výletu bola návšteva westernového mestečka, kde bolo naozaj čo obzerať. Vydarené kulisy i animátori v dobových kostýmoch nás naozaj preniesli v čase a priestore a my sme sa ocitli na pravom divokom západe.



Keď sme si všetko poobzerali, prišlo na rad rodeo. Pár odvážlivcov z našich radov skutočne vyskočilo na fiktívneho býka a snažili sa krotiť ho čo najdlhšie. Všetci sme im držali palce, ale na vlastné oči sme videli, že to naozaj nie je jednoduché. Najdlhšiu výdrž mal Denis Šmída, za čo mu patril náš obdiv.



Plní zážitkov sme sa z westernového mestečka opäť vybrali k autobusu, ktorý smeroval za ďalším cieľom nášho nabitého dňa. Tým bola Prosiecka dolina, kde na nás čakala priam vysokohorská túra a nečakaná udalosť, o ktorej ešte nikto netušil.



Cesta do Prosieku ubehla bez problémov, tie nastali až pri otáčaní 65-miestneho kolosu na parkovisku pri futbalovom štadióne. Zdanlivo rovná plocha zakliesnila zadnú časť autobusu tak neťastne, že sa nemohol viac pohnúť. Najprv sme všetci vystúpili, aby sme ho odľahčili, potom chlapi podkladali pod kolesá kusy dreva, potom ho skúšali tlačiť, vodič robil čo mohol, ale autobus tam stál ako zakliaty.



Časť výpravy sa medzitým vybrala na prechod dolinou do Veľkého Borového, pretože fyzické sily už boli pri vyprosťovaní zbytočné. Niekoľkí z nás zostali v "základnom tábore" vyčkávajúc, ako sa situácia vyvinie. Prišlo aj niekoľko miestnych zvedavcov, lebo každá rada bola drahá.



Napokon sa spomedzi nich našiel "starý čéesáďák" - ako nám o sebe povedal pán, ktorý priniesol pevnú gurtňu (neviem, či je to spisovne, ale pomohlo to). Ochotný bol aj vodič ďalšieho autobusu, ktorý si pripol toho nášho giganta a vytiahol ho nielen z parkoviska, ale aj z celej nepríjemnej situácie.



Konečne si náš vodič mohol kľudne vydýchnuť a Peťo išiel nášmu záchrancovi "popýtať". Ako odmenu nedostal iba borovičku a pivo, ale aj zmes pesničiek v podaní zvyšku Necpalanky. To mu urobilo obrovskú radosť, lebo v tej chvíli bol za hrdinu celej dediny. Ako zaznelo "Keeeď šoféri naštartujúúúú, jucha chááá, naštartujúúú... od radosti vyskočil a vyzvŕtal naše ženy aj naboso.



No ale aby sme od toľkej radosti nezabudli na našich turistov. Veľká väčšina z nás, vrátanie starcov, žien a detí, sa vybrala na túru prekrásnou Prosieckou dolinou, ktorá končila v dedinke Veľké Borové, kde na nich čakal vyslobodený autobus. Peťo sľuboval pohodovú nenáročnú túru cca 4 km dlhú, ale neprajte si počuť, čo mu hovorili tí, ktorí ju absolvovali.



Pred odchodom sme si urobili ešte tradičné spoločné foto...



Čas neúprosne bežal a my sme mali pred sebou ešte poslednú exteriérovú súťaž a finále celodennej úlohy "Necpalovín". Preto sme sa rýchlo presúvali do Vlkolínca, kde sme sa občerstvili, najedli, zahrali, zaspievali a vrhli do súťaženia.



Súťažné družstvá museli preukázať svoju zručnosť v chytaní tenisových loptičiek. Že to nebolo jednoduché, môžete vidieť na nasledujúcich fotografiách. Hádzať loptičku otočený chrbtom, chytať ju do vedra pripevnenom na páse a v rukách vám zavadzajú tenisová raketa a bubenícka palička - to chce dávku zručnosti. Peťo najprv ukázal, že to naozaj ide a už sa súťažilo.



V úvode sme zabudli povedať, že každé súťažné družstvo malo svoje pomenovanie. Niektoré ho získali podľa kapitána - napríklad družstvo richtára Paľka Mokrého boli Ľapovci, Tonko Gregor so svojim družstvom boli Rajčuľa, družstvo Peťka Lachkého dostalo pomenovanie podľa jeho kĺbu Koxovci
a Filipove družstvo boli Necpalské kliešte.



Priebežné výsledky bežali na digitálnej svetelnej tabuli.



Po splnení tejto exteriérovej úlohy nasledovala prezentácia celodennej úlohy, ktorou bolo akékoľvek stvárnenie pesničky Kohútik jarabý, ktorá sa stala akousi hymnou Fanklubu Necpalanky.



Ľapovci spojili operný spev s mimickým vyjadrením, len tak štrk odfrkoval...



Necpalský kliešť Filip zobral celú váhu úlohy na seba a Kohútika "zarepoval".



Koxovci sa naopak ani nepohli s zvolili metódu - každý jednu slabiku...



Rajčuľa reprezentovala v plnom obsadení taktikou - jeden spieva, jeden repuje a Šmuľo spína ruky. Dokonca si skomponovali vlastný text, čo im prinieslo vzácne body (vlastne fazule).



Záverečné bodovanie prebiehalo tak, že každý, kto si nestratil fazuľu, ktorú ráno dostal, mohol ju odovzdať ako bod alebo hlas tomu družstvu, ktoré sa mu najviac páčilo. Kliknite na poslednú z týchto štyroch fotografií a uvidíte Filipovu nefalšovanú radosť z fazulí.



Potom nastalo zrátavanie a vyhodnocovanie najlepšieho družstva.



Výsledky sa objavili na digitálnom displei a Peťo ich slávnostne vyhlásil (samozrejme po krátkej reklame).



Najviac fazulí sa narátalo od sympatizantov družstva Rajčule a tak kapitán - Tonko, Šmuľo alebo Grco prebral ocenenie v podobe krásneho džbánu so symbolikou 18. rodinného výletu. Aby z toho mali všetci účastníci nejaký zážitok, džbán sme naplnili najprv šumivým pre deti a šoférov, ktorí boli nastúpení v jednom rade prv, ako keď bičom pleskne.



Potom už prišli na rad tí, ktorí dnes pili takmer všetko a jediným nenačatým nepriateľom zostalo šumivé víno. Na druhej fotografii si všimnite, ako Anička obetavo zachraňovala kvapky,
ktoré nedajbože išli mimo džbánu.



Keď všetci prítomní odpili, na znak súdržnosti sme tento džbán rozbili. Zdalo by sa to ako paradox,
ale každý účastník si vzal jeden črep, aby sme ten pomyselný džbán mohli opäť zložiť iba vtedy,
keď sa všetci znovu stretneme.



Záver patril tradičej bohatej tombole, v ktorej každý vyhral niečo (niekto to isté, čo vlani). Nutné je pripomenúť, že Necpalanka oživovala prestávky tohto Vlkolínskeho finále svojimi pesničkami, a tiež to, že Peťo aj napriek nedávnemu nepríjemnému zraneniu nedal na sebe znať ešte pretrvávajúce zdravotné problémy a svoju úlohu moderátora, organizátora či kapelníka opäť zvládol na výbornú.



Keď sme ukončili všetky disciplíny a rozdali ceny v tombole, naša cesta smerovala domov. Ale nebola to len taká hocijaká cesta. Mikrofónu sa zakrátko (aj napriek vzpieraniu) ujala teta Hela, ktorá obetavo, to znamená bez zubov - prečítala básničku, ktorú zložila pre túto prlíležitosť. V rýmoch a vtipne nám pripomenula vlaňajší výlet a zožala potlesk celého autobusu.



Potom mikrofón putoval do rúk Aničky Chudej, ktorá slovami chvály docenila prácu organizátorov, vyjadrila v mene nás všetkých poďakovanie celej Peťovej rodine, hlavne za to, že sa o neho tak dobre starali, že sa tento výlet mohol uskutočniť a aj za to, že sa uskutočnil s takým programom a zabezpečením, ako sme už u nich zvyknutí - teda bez chýb a dokonale.

Poďakovala aj vodičovi za bezpečnú jazdu, Necpalanke za hudobnú produkciu, všetkým za účasť a tiež pripomenula prvé výročie tejto našej stránky, ktorej prevádzku sme spustili presne pred rokom a pokrstili sme ju na 17. rodinnom výlete. Vďaka nej sa môžete dozvedieť všetky informácie z výletu, pochváliť sa známym či pripomenúť si niektoré udalosti po rokoch.



Neverili by ste, ale toto je naozaj koniec seriálu o 18. rodinnom výlete. 200 fotografií zďaleka nie je počet všetkých, ktoré sme nafotili, ale vybrala som tie najvýstižnejšie z nich. Za poskytnutie tohto fotomateriálu ďakujem okrem seba Aničke Chudej, Maroškovi Chlpekovi a Jožkovi Šovčíkovi.

Do skorého videnia, priatelia!