Prvý kultúrny dom v Necpaloch

Pán Jozef Antony si spomína na časy, keď sa "kultúra" odohrávala na úplne netradičnom mieste:
"Keď sa reguloval úsek potoka od mosta do Malých Necpál až po železničný most, voda bola prehradená a tiekla cez územie, ktoré je teraz zastavané domami. Chodili sme sa tam voziť na pltiach. V strede bol veľký betónový blok, asi 4x6 metrov, a tam sme hrávali divadlá. Jedného dňa prišli vojaci a betón vyhodili do vzduchu, lebo údajne tam bola letecká bomba. Bolo to tak v rokoch 1946-48."

Pamätníci sa pri slovách "kultúrny dom" vždy pousmejú, zamyslia a zhodne spomínajú na prvý necpalský kultúrny dom, ktorý si postavili z drevených dielcov na "brode" (v miestach dnešného parkoviska pred Mäsiarstvom u Borku).
Zámer vybudovania kultúrneho stánku v Necpaloch má však hlbšiu históriu:
Zápisnica zo stretnutia organizácií v Necpaloch a družstva o výstavbe Družstevného domu pre všetky organizácie hovorila o úmysle výstavby spoločného kultúrneho stánku:
"Pre tento zámer členovia všetkých organizácií chodili búrať domy do Prievidze, ktoré boli cez vojnu zničené bombardovaním. Doviezli sme tisíce tehál, trámov, škridle. Zložili sme to pri brode (dnešné parkovisko pri mäsiarstve). Nakoniec sa výstavba neuskutočnila, materiál sa predal a za získané peniaze sme chodili na spoločné zájazdy."

Prvý kultúrny dom bol drevený, postavený z dielcov, ktoré zo svojich finančných prostriedkov odkúpili mládežníci od Štátnych lesov Prievidza. Bol postavený v roku 1965 na mieste bývalého brodu. Na jeho výstavbe odpracovali členovia ČSM mnoho brigádnických hodín. Tento viac rokov slúžil nielen zväzákom na schôdzkovú a kultúrnu činnosť, ale využívali ho aj iné organizácie, JRD, požiarnici, červený kríž, konali sa tu zábavy, maškarné plesy pre deti a ďalšie akcie.
Je zachovaných len niekoľko fotografií, kde je starý kulturák vidno na pozadí alebo z interiéru v čase konania fašiangov, detského maškarného plesu. Zábery z pochovávania basy sú z roku 1965.
Medzi mládežou bol vtedy nazývaný tiež "koniareň" alebo "konibar".

Jozef Antony na túto stavbu spomína: "Pri stavbe sme mali taký problém, prvá stena sa stavala od potoka a potom sa začali dávať také drevené dielce. Zrazu zavial vietor a tá stena spadla na nás. Mali sme tam navozenú škváru, a tak sme sa zaborili do nej. Keď sme videli, že je zle, ešte prišiel Jožov otec a nám dobre nadal, že sme to zle zavetrili, ale do rána sme to postavili. Paľo išiel domov, nalial do kýbľa ribizľového vína, prihrial na šporáku, zohriali sme sa a robili ďalej. Bolo to pred Vianocami a ešte sme si tak povedali, že tam na Štefana musí byť muzika, a veru aj bola. A tie klince keď sme tam pribíjali, čože vtedy boli klince veľmi lacné, nie ako teraz. Vtedy sme hovorili, že kto to bude rozoberať, ten bude na nás dobre nadávať, lebo tam bolo hádam aj sto kilov klincov. Výhodou bolo, že tie veci sme vedeli zohnať lacnejšie, boli remeselníci a tí pomohli. Aj to betónové koleso keď sa robilo, to sa stavalo cez Priemstav, kameň sme doviezli z Malinovej, potom sa jednu sobotu betónovalo. A to nebohý Tomáš Blaho, lebo on vtedy robil na betonárke, on miešal betón a ja a Peter Petráš sme to vyrovnávali. Na druhý deň sme to ešte gletuvali. To bolo tak spravené, že keď to dávali preč, so žeriavom to zdvihli a nepraskol, tak bol poctivo spravený. To bola doba, že solidarita medzi ľuďmi bola taká veľká, že to sa už nikdy nevráti. Napríklad ako spolok sme boli ochotní ísť stavať zadarmo do Tatier visutú lanovku, len preto, že sme chceli pomôcť."